O plemene

Birma je polodlhosrsté plemeno s odznakmi, označovanými aj ako colorpoint. Ideálna birma pôsobí dojmom mohutnej mačky s jemnou a hodvábnou srsťou, ktorá však nie je až taká dlhá ako u dlhosrstých plemien napr. Perzských. Farba srsti je bledá a často máva zlatistý nádych. Odznaky na ušiach, tvárovej maske, nohách a chvoste sú tmavšie podobne ako u Siamskych alebo Perzských colorpointov a môžu byť v rôznych farebných varietach. Kocúri by mali byť masívnejší, než mačky. Mačky väčšinou vážia od 3 do 4 kg a kocúri od 5 do 7 kg. Chvost birmy je stredne dlhý a mal by pôsobiť elegantne. Nohy sú kratšie, labky sú guľaté a majú pre toto plemeno typické biele ponožky. Tieto ponožky musia byť úplne čisté. Majú končiť na kĺbe, alebo na prechode prstov k zápästiu, ale nemajú vybiehať vyššie. Inak sa im hovorí „runnery“. Na chodidlách zadných končatín sú biele ponožky zakončené špičkou „ostrohov “. Ideálne ostrohy končia v tvare obráteného písmena „V“ a smerujú až k päte. Podstatné je, že ponožky sú rovnako dlhé a biela farba je symetrická k dĺžke tela. Hlava birmy je krátka, klinovitá, s klenutým, ľahko zaguľateným čelom a jemne prehnutým profilom. Nos je stredne dlhý, bez stopy, len ľahko prehnutý. Uši sú pomerne malé, so zaokrúhlenými špičkami. Sú umiestnené po bokoch hlavy s dostatočným odstupom. Birma by mala mať mierne oválne, sýto modré oči podobné k farbe zafíru.
Vzhľadom ku kvalite srsti biriem, ktorá sa vďaka svojej štruktúre nechlpí, je starostlivosť o ich srsť veľmi jednoduchá - stačí ju raz týždenne jemne prečesať. V období výmeny srsti, najmä zimnej za jarnú, sa môže frekvencia česaní mierne zvýšiť. Aby sme svojej mačičke pomohli a predišli tak prípadným zažívacím problémom vyplývajúcim z tvorby chuchvalcov srsti v jej zažívacom ústrojenstve, podávame mačke priebežne bezoárovú pastu, ktorá rozpúšťa chuchvalce v tráviacom trakte . Ostatná starostlivosť je rovnaká ako u ostatných plemien mačiek.
Birma je plemeno s prekrásnou rovnováhou prevažnej časti charakterových vlastností. Žiadna z jej povahových čŕt nezachádza do extrémov, čo z týchto mačiek robí ideálneho spoločníka pre všetkých, ktorí od mačky neočakávajú práve extrémy. Birma nie je ani nadmerne prítulná, ale ani nadmerne nezávislá. „Neobťažuje“ človeka vynucovaním si neustálej pozornosti, ale keď cíti potrebu blízkosti priateľa, vie veľmi nevtieravým a neodolateľným spôsobom upútať vašu pozornosť. Postráda známky agresivity voči ľuďom, iným plemenám mačiek či dokonca aj voči psom, takže sa s nimi navzájom veľmi dobre znáša. Škrabance sú zriedkavé a dochádza k nim len vo výnimočných prípadoch, kedy vaša mačka nemá inú možnosť, ako sa brániť. Ak má možnosť, uprednostní radšej ústup a stiahne sa niekde do ústrania. Hlasové prejavy sú jemné a melodické, dalo by sa povedať, že pôsobia až smiešne vzhľadom k mohutnému dojmu, ktorý birma vzbudzuje. Keď sa rozhodne „prehovoriť“ obvykle je to vtedy, keď sa dožaduje svojej porcie, alebo potrebuje trochu vašej pozornosti. Hlasnejšia býva len v období ruje, kedy sa jej hlasové prejavy viac približujú temperamentným Siamkam. Birma je mačka majestátna a na prvý pohľad odmeraná. Napriek tomu však obvykle priľne k svojmu majiteľovi a veľmi citlivo vníma jeho náladu ako aj celkovú okolitú atmosféru. Ak má pocit, že jej bolo ukrivdené - vie sa uraziť. Svoju náklonnosť dáva najavo spôsobom vlastným väčšine mačiek : pradením a obtieraním hlavy ako aj celého tela o blízku osobu.  
Legenda

O vzniku plemena Birma hovorí prekrásna stará legenda. Čo z tejto legendy je pravda a čo je len generáciami tradovaná mistéria dnes už nikto s určitosťou nevie povedať. Vstúpte teda s nami do sveta tajomného Tibetu z pred niekoľkých storočí a spoznajte príbeh mnícha Mun-ha jeho vernej mačky menom Sinh:
Pred mnohými rokmi žili v tajomnej krajine Tibete mnísi vyznávajúci náboženstvo Kittah, uctievajúci boha Song-Hyo a bohyňu s nádhernými zafírovými očami Tsun Kyan-Kse. Na úpätí Tibetu vybudovali prekrásny kláštor Lao-Tsun, v ktorom sa nachádzala prekrásne a bohato zdobená svätyňa – zdroj a miesto meditáciií a uctievania ich zbožňovanej bohyne. Kláštor bol obkolesený vysokánskymi múrmi, ktoré poskytovali mníchom ochranu pred okolitým svetom a zároveň poskytovali ochranu aj stovkám bielych mačiek žijúcich s mníchmi. Mačky hrali v náboženstve Kittah významnú úlohu. Niektorí mnísi mali takú čistú a číru dušu, že nemohla opustiť tento svet. Po smrti bohyňa premenila dušu zomretého mnícha na bielu mačku a mních žil v tejto podobe naďalej so svojimi druhmi. Bola to práve bohyňa, ktorá rozhodovala o tom, duša ktorého mnícha bude môcť žiť ďalej v tele posvätnej mačky.
Medzi mníchmi žil aj veľmi starý mních menom Mun-Ha. Bol veľmi pobožný a tak sa o ňom hovorilo, že sám boh Song-Hyo stvoril a zaplietol vlasy jeho zlatistej brady. Mun-Hove myšlienky boli určené len bohovi Song –Hyo a bohyni Tsun Kyan-Kse. Po boku Mun-Ha sedávala vždy jeho obľúbená biela mačka so zlatými očami, ktoré boli odrazom mníchovej zlatistej brady. Mačka sa volala Sinh.
Jednej strašnej noci bol kláštor napadnutý hordou Siamskych lúpežníkov. Tí počas svojho drancovania zavraždili aj mnícha Mun-ha, ktorý ani v tejto chvíli neopustil svoju zbožňovanú bohyňu. Až do svojej poslednej chvíle a svojho posledného dychu uprene hľadel do zafírových očí bohyne.
A vtedy sa stal zázrak : Sinh vyskočil na hlavu mŕtveho mnícha a tak ako jeho pán aj on hľadel uprene do očí bohyne. V tej chvíli sa farba jeho očí zmenila na zafírovú a jeho oči žiarili tak ako oči bohyne. Srsť na labkách a chvoste sa zmenila na tmavú a na tvári sa objavila tmavá maska. Zvyšok tela nadobudol zlatistý nádych. Biele ostali len konce labiek, ktoré sa dotýkali hlavy starého mnícha, ako znamenie jeho čistoty. Len raz Sinh otočil hlavu smerom k obrovskej bráne kláštora a mníchom s hneď podarilo zavrieť bránu a zastaviť tak ďalšie drancovanie lupičov.
Sedem nasledujúcich dní sedel Sinh pri svojom pánovi bez jedla a bez vody a hľadel do očí krásnej bohyne, vediac, že len jeho smrť umožní stretnutie jeho pána s bohyňou.
Na siedmy deň Sinh zomrel a odniesol dušu Sin-Ha k jeho zbožňovanej Tsun Kyan-Kse.
Nasledujúci deň sa sfarbenie všetkých mačiek v kláštore zmenilo tak ako sfarbenie Sinha.
Na začiatku 20. storočia bola vo Francúzsku vyšľachtená táto krásna polodlhosrstá mačka. Do Veľkej Británii a Ameriky sa dostala oveľa neskôr, približne v 60- tych rokoch. Existujú dve verzie pôvodu tejto mačky. Prvá hovorí, že Birmy pochádzajú z juhovýchodnej Ázie - z Barmy. Chovný pár bol dovezený do Európy v roku 1919 majorom Gordonom Russelom. Iný prameň uvádza, že birmy sú produktom šľachtiteľskej práce francúzskych chovateľov, kde v chove boli použité siamky, perzské mačky s odznakmi a domáce francúzske mačky.